Mahábhárata

Judhišthira vraví: K Bohu prichádza ten, kto odpúšťa.

História Mahábháraty

Epos Mahábhárata patrí do skupiny literatúry, ktorú Indovia označujú ako Smrti (píše sa aj Smriti) - zapamätané Božie slovo, pred ktorým stojí ďalšia skupina kníh - Šruti (Védy a upanišády), teda zjavené Božie slovo.

Pre ukotvenie Mahábháraty do určitého časového obdobia slúžia viaceré texty, podľa ktorých možno vyrátať smrť Krišnu. Hoci je možné vysloviť pochybnosti aj tu, smrťou Krišnu sa začína Kali Yuga 23. januára roku 3102 pred Kristom. Mahábhárata sa končí príbehom o Krišnovej smrti a pre vyššie uvedený dátum platí všeobecná zhoda. Z tohto teda vyplýva, že dej sa musel odohrať skôr, ako zomrel Krišna; fakt je však ten, že dej sa udial veľmi, veľmi dávno; mohol existovať iba jeden rukopis, ktorý sa postupne transformoval do dnešnej podoby.

Encyklopédia Britannica, čo nie je jediný západný zdroj, uvádza mnoho nezrovnalostí, ktoré hinduisti kritizujú. Britannica napríklad hovorí o Mahábhárate (edícia 2005 Deluxe): "Tradičný dátum pre stanovenie času vojny sa považuje rok 1302 pred Kristom, hoci väčšina historikov preferuje neskorší dátum." Britannica však (pri vyššie uvedenom texte) neuvádza koncept Brahmových vekov - Satya Yuga (v trvaní 1,728,000 mil. rokov), Treta Yuga (1,296,000 rokov), Dvapara Yuga (864,000 rokov) a Kali Yuga (432,000 rokov). Aj keď ktokoľvek môže spochybniť hocijaký názor, v hinduizme platí všeobecne zhoda, že Kali Yuga sa začína Krišnovou smrťou, a to práve v roku 3102 pred Kristom. Tu treba povedať, že iné hinduistické smery môžu Krišnu pravdaže považovať iba za energiu toho Boha, ktorého vzývajú (v Bhagavad Gíte, verš 23, kapitola 10, Krišna hovorí: "Mezi mocnými Rudry jsem Šivou"; alebo verš 24 v tej istej kapitole: "...mezi vojevůdci jsem bůh války Skanda…"). Britannica neuvádza žiadny zdroj a každému musí byť jasné, že stanovanie dátumu sa musí opierať o niečo viac, než je len "preferencia". Rok 3102 je však smerodatný v tom zmysle, že ak začneme veriť podobne ako objaviteľ Tróje (Schliemann) v reálny historický podklad uvedený v Mahábhárate, tak jej dej sa musel uskutočniť pred rokom 3102 pred Kristom.

Existuje niekoľko rukopisov jednej knihy, ktorá sa volá Mahábhárata. Z dôvodu odlišných regionálnych textov vznikla aj Kritická edícia Mahábháraty, ktorú vypracovali pracovníci Orientálneho výskumného inštitútu Bhandarkar v Indii v období medzi rokmi 1919 až 1966. Hoci medzi jednotlivými verziami sú iba malé rozdiely, a to väčšinou také, že menšie príbehy alebo verše napríklad chýbajú alebo sú naopak pridané, historickú významnosť a vek Mahábháraty nemožno spochybniť. Najskoršie zmienky o tejto vzácnej knihe urobil Panini - indický jazykovedec zo 4. storočia pred Kristom. Mahábhárata ako kniha vznikala postupne a určite bola doplňovaná i neskôr, dokonca mohla byť napísaná oveľa skôr, ako si vôbec myslíme, len o tom, kedy sa ucelila do dnešnej podoby, nie sú hodnoverné dôkazy. Na indonézskom ostrove Jáva existuje dokonca verzia Mahábháraty (Kakawin Bharatayuddha) mimo oblasti indického subkontinentu.

Príbeh

Na začiatku eposu Mahábhárata sa kráľovi indického mesta Hastinapur - Šantanuovi zjaví pri jeho potulkách prírodou pri rieke indická bohyňa Ganga, ktorá mu neskôr porodí deti. Skôr, ako s ňou kráľ začne žiť, musí jej dať prísľub, že sa jej nebude nikdy nič pýtať. Keď sa kráľovi Šantanuovi narodí prvé dieťa, je zhrozený, keď vidí, ako ho Ganga hodí do rieky. Pri pohľade na osud už ôsmeho z narodených detí, ktorého Ganga berie do rieky, totálne zronený kráľ nevydrží a spýta sa Gangy, prečo tak robí. Tá však položenie otázky využije pre ukončenie ich vzťahu, pretože kráľ porušil svoj prísľub, že sa nebude nič pýtať. Ganga ho však ubezpečí, že o svojho posledného syna nepríde, že sa raz vráti. Vysvetlí mu aj, že kedysi bola na jej budúce deti uvalená kliatba - boli prekliate a ich utopením sa chcela kliatby zbaviť. Kliatbu kedysi uvalil svätec Vašišta na osem bohov známych ako Vásu, pomocných božstiev boha Indru, ktorí Vašištu raz nešťastne urazili. Títo sa podľa kliatby mali narodiť ako ľudské bytosti a prejsť tak utrpením smrteľníkov, čo bol pre devov veľký trest. Keď to títo počuli, hneď sa svätcovi ospravedlnili, ale ôsmy nepovedal ani slovo. Vašišta zmiernil teda kliatbu a vyhlásil: "Sedem z vás - a to hneď, ako sa narodíte v ľudskom tele, zaraz zomriete a vrátite sa do neba, ale ôsmy bude musieť prebývať v tele človeka až do svojej smrti."

Ganga odchádza, avšak dodrží sľub a po čase príde na scénu jej posledný, ôsmy syn - Devavrata, ktorý ostane pri svojom otcovi a žije s ním v kráľovstve. Odkedy Ganga odišla, kráľ Šantanu ostal ako muž sám. Devavrata príliš empaticky prežíva osamelosť svojho otca. Kráľ sa tajne zaľúbi do krásnej Satyavati, ktorej otec však kladie podmienky - jeden z jej synov musí byť kráľom Hastinapuru, čo fakticky ruší legitímne právo Šantanovho syna Devavratu byť nasledovníkom trónu. Princ Devavrata, ktorý vidí svojho otca osamoteného, ale zaľúbeného v situácii, kedy jeho rozhodnutie by zmenilo osud nasledovníctva trónu, aby úplne zmiernil otcovu bolesť a umožnil mu zobrať si za ženu Satyavati, pred jej otcom, ktorý si kládol takúto podmienku, zloží prísahu, že na veky vekov ostane v celibáte. Prísaha zmenila Devavratov osud a tento získava nové meno - Bhíšma. Kráľ Šantanu a Satyavati sa zoberú a majú spolu deti, ktorými sú Chitrangada (Čitrangada) a Vichitravirya (Vičitravirja). Nedožijú sa však dlhého veku a Satyavati ostáva sama, pretože aj kráľ Šantanu ju pre chorobu navždy opustil.

Hastinapur zase nemá nasledovníka trónu. Satyavati teda požiada Bhíšmu, aby sa zriekol svojej prísahy pre večný celibát, ale Bhíšma to rázne odmieta. Satyavati si stále robí výčitky voči svojmu otcovi, ktorého podmienky spôsobili, že sa situácia ohľadne nasledovníka trónu vyvinula takto - keby sa ním stal Bhíšma, všetko bo bolo teraz iné. Preto vyzve veľkého mudrca Vjásu - askétu, mystika a jogína, aby neodmietol jej prosbu riešiť otázku potomstva a aby sa stal otcom. Vichitravirya, jej teraz už nebohý syn, má dve ženy, ktoré by mohli priviesť na svet potomkov. Vjása je zároveň aj synom Satyavati a počala ho s potulným askétom a mudrcom (Parašara) - Vjása sa narodil na ostrovčeku v rieke Jamuna (v dnes indickom štáte Uttar Pradeš).

Keď sa Vjása po rozhovore so svojou matkou Satyavati podujme splodiť deti pre kráľovský trón, osud chcel, že Ambika - prvá Vichitraviryova žena, sa tak zhrozila pri pohľade na špinavého askétu, že má v zdesení počas milovania zavreté oči. Bola za to potrestaná a narodil sa jej slepý syn Dhrtaráštra. Ďalšia žena, Ambalika, dostala od Satyavati inštrukcie, aby mala oči za každú cenu otvorené. Keď však aj ona uvidela špinavého askétu, celá zbledla. Preto sa jej narodil syn, ktorý bol bledý a dostal meno Pándu. Dhrtaráštra a Pándu boli nevlastní bratia. Napokon prišla na rad slúžka, s ktorou Vjása splodil Viduru. Vidura neskôr pôsobil ako minister na kráľovskom dvore Kuruovcov.

Pánduovci

Pándu, hoci sa narodil druhý, nebol postihnutý (slepý), tak kráľom Hastinapuru sa stal on. Pándu mal za ženu Kuntí, matku Pánduovcov, ktorým však Pándu nebol pokrvným otcom. Pándu, jedinečný lukostrelec a lovec, sa raz v lese dopustil veľkej chyby, keď zabil istého svätca - nešťastníkom bol Kindama, ktorý žil so svojou družkou v prírode, kde sa často milovali. Keď ich pri obcovaní Pándu postrelil, týmto sa vrátila ľudská podoba. Pándu porušil základný zákon dharmy - nezabíjať zvieratá pri milovaní, za čo ho Kindama preklial - "ak si čo len raz ľahneš k žene, tvoja smrť príde hneď". Kráľ sa tak zľakol, že sa zriekol aj svojho kráľovského kresla a rozhodol sa pre pustovnícky život. Hneď po Pánduovom rozhodnutí sa kráľom Hastinapuru stal jeho nevlastný brat - slepý Dhrtaráštra.

Kedysi dávno, a to skôr, ako sa Kuntí stala manželkou Pándua, dostala jednu mantru, pomocou ktorej mohla privolať akéhokoľvek boha. Kuntí tomu veľmi neverila, ale raz ju tak pokúšala zvedavosť, až skúsila. Keď sa jej zjavil Surya, boh slnka, neverila vlastným očiam. Surya jej takto dal syna Karnu a sú indície, že ho Kuntí porodila ako panna.

Pándu mal ešte druhú ženu - Madri. Kuntí a Madri boli obe rovnako postihnuté kliatbou, pretože Pándu od času, kedy ho preklial Kindama, s nimi ako muž už nič nemal. Raz však po dlhej dobe aj napriek kliatbe neodolal pri pohľade na prekrásne telo Madri. Stačil iba dotyk jej nahého tela, aby sa kliatba naplnila - obe jeho ženy naraz ovdoveli.

Kuntí ako každá žena očakávala potomstvo, ale nemala muža, tak si spomenula na svoju tajnú mantru, pomocou ktorej sa jej narodil syn Karna, ktorého však vtedy zo strachu, aby ju okolie neodsúdilo z uvoľnených mravov, položila na drevenú dosku a nechala odplávať do neznáma. Karnu vtedy našiel vozataj kráľa Dhrtaráštru - Adhiratha, a ten ho aj vychoval.

Tajomnou mantrou teda privolala BOHOV - Judhišthiru počala s Jamom, Bhímu s Vájom, Ardžunu s Indrom. Madri zase dostala dvojičky od Ašvinov, čo sú božské dvojičky - nebeskí jazdci, o ktorých píše aj Rig Véda. Nakula a Sahadeva boli synmi Madri. Takto prišlo na svet päť Pánduovcov (Judhišthira, Bhíma, Ardžuna, Nakula a Sahadeva), ktorí potom žili v kráľovstve slepého kráľa Dhrtaráštru spolu s jeho synmi. Ženou Pánduovcov sa stala Draupadi, ktorú mali všetci spoločne. V lukostreleckej súťaži vyhral jej priazeň Ardžuna tým, že porazil všetkých nápadníkov. Ardžuna mal však neskôr ešte niekoľko žien.

Kuruovci

Hoci slovo Kuru, odvodené od slova Kaurava, znamená "Kuruov potomok", zároveň označuje aj dávnovekého kráľa, ktorý bol predkom mnohých veľkých postáv v Mahábhárate. V tejto veľkej historickej knihe sú Kuruovci protipólom Pánduovcov iba kvôli napätiu, ktoré vytváral Dhrtaráštrov zlý syn - Durjódhana. V zdravých podmienkach by sa kráľovstvo nerozvíjalo k sebazániku. Ku Kuruovcom patrí kráľ Dhrtaráštra, jeho žena Gandhari, jej brat Šakuni, Dhrtaráštrov syn Durjódhana, Durjódhanova sestra Dussala a ďalší Dhrtaráštrov syn - Dušasana, ale aj Karna, verný Durjódhanov spoločník. Kuruovcov však podporovali aj Bhíšma, Drona (veľký učiteľ bojových umení), Ašwatthama (Dronov syn), Kripa (hlavný kňaz v kráľovstve) a Vidura, ktorí si veľmi obľúbili aj Pánduovcov, a kráľovi Dhrtaráštrovi často uštedrili tvrdú kritiku. V Mahábhárate sa uvádza, že Dhrtaráštra mal sto synov. Gandhari bola zase tak oddaná Dhrtaráštrovi, že si zaviazala oči, aby sa nemohla tešiť z ničoho, z čoho sa neteší ani jej muž.

Dhrtaráštra mal veľmi zlého syna. Durjódhana bol zároveň aj jeho najstarší syn. Pod jednou strechou sa začali formovať dva silné rodinné kráľovské klany - Kuruovci a Pánduovci, ktoré bojovali o kráľovský trón. V prvom rade by to bol Judhišthira, ktorý by mal po Dhrtaráštrovej smrti nárok na trón ako najstarší syn, lebo bol starší ako Durjódhana. Medzi Durjódhanom a kráľom Dhrtaráštrom bolo zase pokrvné puto otca a syna, čo si Durjódhana vysvetľoval po svojom, a to tak, že nárok na trón môže mať iba on, čo do istej miery aj zapadalo do pravidiel, aké sa vždy uplatňovali pre dedičov v kráľovských rodoch.

Krišna a Ardžuna sú nielen bratranci

Vásudeva (Krišnov otec) a Kuntí boli bratom a sestrou. Kuntí bola ako dieťa opustená a nevyrastala pod železnou rukou zlého kráľa Kansu, ktorého Krišna potom zabil. Ardžuna mal neskôr za ženu aj Krišnovu sestru Subhardu, takže Krišna bol Ardžunovi ešte aj švagor.

Konflikty medzi Pánduovcami a Kuruovcami

Obe rody žili spoločne a vyrastali pod jednou strechou, deti od raného veku. Bojové umenia učil všetkých Drona, ale Durjódhana už od ranej mladosti neustále robil Pánduovcom zle. Najprv sa objavili iba menšie prehrešky, neskôr väčšie, kedy raz Durjódhana otrávil Bhímu. Ten mal šťastie a prežil. Po čase však, keď Durjódhanu čoraz viac tlačila nočná mora, že kráľom raz bude Judhišthira a nie on, rozhodol sa dať postaviť palác z vysoko horľavého materiálu, ktorý chcel využiť ako pascu, do ktorej plánoval vlákať Pánduovcov s tým, že palác dá podpáliť a takto sa ich zbaví. Strýko Vidura však poslal Pánduovcom posla, ktorý ich na to upozornil a vykopal pre nich tunel. Keď celý palác vyhorel, Durjódhana si myslel, že sa svojich nevlastných bratov zbavil. Plán mu však stroskotal. S intrigami neprestal a verným radcom v nich mu bol aj zákerný Šakuni, brat Dhrtaráštrovej ženy Gandhari.

Hra v kocky a poníženie Draupadi

Ľstivý Šakuni, majster intríg, klamstiev a falošných hier, posiľňuje Durjódhanovu túžbu raz uchopiť celé kráľovstvo a dôverčiví Pánduovci nešťastne pristúpia na pozvanie hrať kocky, kde stávkou sa stane ich osobný majetok. Pánduovci všetko prehrajú, aj samých seba. Jedine žena Pánduovcov - Draupadi, aspoň verbálne bojuje, lebo jej poníženie je obrovské, keď ju dajú predvolať a chcú vyzliecť donaha. Jej šaty sa však iba rozmotávajú donekonečna a tu všetci vidia zázrak. Draupadi sa odvážne postaví kráľovi Dhrtaráštrovi a vyčíta mu, že je slabý, keď dovolí svojmu synovi takto ničiť kráľovstvo. Pýta sa, ako môže otrok vsádzať niečo do hry, keď už prehral aj samého seba? Kedy ju Judhišthira vsadil - skôr, ako prehral samého seba do otroctva, alebo až potom? Všetci sú ticho a v napätí kráľ Dhrtaráštra, uvedomujúc si pravdivosť Draupadiných slov, zrazu ruší výsledok hry.

Pre zastavenie rozvratu to však nepomohlo. Durjódhana prichádza s ďalšou ponukou na hru v kocky, kde v stávke je iba jedna vec - ak prehrajú Pánduvoci, pôjdu do vyhnanstva a budú sa môcť vrátiť až za 13 rokov, alebo rovnaký osud postihne Kuruovcov - teda Durjódhanu, jeho bratov, verného pomocníka Karnu a ostatných.

Vyhnanstvo

Poslednú stávku Pánduovci tiež nešťastne prehrajú a sklamaní, hoci nie ako otroci, odchádzajú do vyhnanstva. Aj keď ide o 12 ročný exil, ďalší rok je stanovený ako rok anonymity, v ktorom si Durjódhana kládol podmienku, že ich nikto v tom roku nesmie spoznať, inak budú musieť byť ďalších 12 rokov v exile s jedným rokom anonymity navyše.

V tomto čase sa odohrá veľa zaujímavých príbehov, kde pôsobí aj Krišna.

Návrat z exilu

Posledný, teda trinásty rok anonymity, Pánduovci strávili na dvore kráľa Viratu, kde sa zamaskovali, aby ich nikto nespoznal. Durjódhana však v protirečení s astrológmi tvrdí, že trinásty rok sa ešte neskončil. Pánduovci sa vracajú späť, ale už len ako bojovníci, ktorí na kráľovský dvor Kuruovcov neprídu. Komunikujú iba cez poslov, kedy aj Krišna sa stane jedným z nich a pokúša sa ešte vyjednávať - neúspešne. Úloha Krišnu je veľmi diplomatická a vyjednávacia, dokonca ponúkne Kuruovcom návrh, aby dali Pánduovcom aspoň päť dedín a vojne sa všetci vyhnú. Durjódhana odmietol aj tento návrh a vojna sa ukazuje už ako nevyhnutná budúcnosť.

Bezmocnosť spravodlivejších na dvore Kuruovcov

Bhíšma, Drona, Kripa, Ašvattama či Vidura nechceli vojnu. Boli to múdri a prezieraví muži a vedeli, že slepý kráľ Dhrtaráštra neslúži záujmom kráľovstva, ale svojmu synovi Durjódhanovi a tým aj vibráciám pôsobiacim deštruktívne na celé okolie. Vidura niekoľkokrát tajne zachránil život Pánduovcom, ale voči vplyvu amorálneho syna na svojho otca, slepého kráľa, boli všetci bezmocní. Tesne pred začatím vojny Vidura opúšťa svoj ministerský post a odchádza do ústrania. Dhrtaráštra je kráľom a ostatní sú viazaní prísahou kráľovi, čo Durjódhana iba zneužil. Napriek kritickým slovám, hádkam s kráľom a aj neochote bojovať, sú všetci bezmocní a vedia, že kráľ ide do záhuby a oni s ním. Na jednej strane treba kráľa poslúchať, na strane druhej vojnu nikto nechce, iba Durjódhana, Šakuni a Karna. Ak však je vojna nevyhnutná, ani Bhíšma, ani Drona či Kripa nemôžu opustiť kráľa a tak sa stávajú hlavnými veliteľmi armády Kuruovcov.

Kurukšetra a Gíta

Bhagavad gítá (Pieseň vznešeného) je časť (kapitola) z Mahábháraty, ktorá popisuje momenty tesne pred začatím krviprelievania na bojisku (Kurukšetra) medzi Pánduovcami a Kuruovcami.

V Bhagavad gíte vyvrcholí najmä filozoficko-náboženská diskusia medzi Ardžunom a Krišnom, kedy chce Ardžuna z boja ustúpiť, lebo na druhej strane bojiska vidí ľudí, ktorých má stále rád. Rozhovor medzi Krišnom a Ardžunom prebieha priamo na bojisku tesne pred vypuknutím vojny, kedy si vodcovia bojujúcich strán dávno pred Kristom stanovili také bojové podmienky, aké sme tu vo vojenskej histórii Európy skoro nikdy nevideli a aké sotva vidíme i dnes (príklad bombardovania Juhoslávie) aj napriek tomu, že tu všetci prehlasujú, akí sú kresťania.

Skôr, ako sa vojna začne, najvyšší velitelia oboch táborov si stanovia tieto bojové pravidlá:

Sandžaja, Dhrtaráštrov vozataj, dostal od Vjásu metafyzický dar vidieť do diaľky a celý príbeh Bhagavad gíty je Sandžajove rozprávanie kráľovi Dhrtaráštrovi tak, ako ho vidí z diaľky svojím tretím okom.

Ardžuna, ktorý má medzi Kuruovcami blízkych, spochybňuje zmysel vojny, ale Krišna ho nabáda bojovať. Nastáva hádam jeden z najdôležitejších momentov, aký zaznamenala ľudská história.

V hlbokej filozofickej rozprave dáva Krišna Ardžunovi odpovede na najzákladnejšie filozofické i náboženské otázky. Je tu aj Krišnova odpoveď na existenciu duše a pokračovania života po smrti. Aj sa mu vyjaví v pravej podobe - so svojimi božskými štyrmi rukami. Ardžuna, ktorý vidí svojich učiteľov ako Dronu a ďalších, pokračuje v spochybňovaní zmyslu vojny - "Ako môžem použiť svoje šípy proti tým, ktorých mám v úcte?". Ale Krišna mu dohovára, že keby utiekol po tom všetkom ponížení, ktoré Pánduovci prežili, história by ho považovala za zbabelca.

Nebeské zbrane

Mahábhárata hovorí o nebeských zbraniach, dokonca o lietajúcich strojoch v sanskrite označovaných pojmom Vimana.

Okrem vyššie uvedených zbraní Indovia pravdaže používali aj klasickú výzbroj ako čakram (druh ostrého bojového disku), farš (bojová sekera) a mnoho iných.

Vojna a jej koniec

Po ukončení Bhagavad gíty dej v Mahábhárate pokračuje do vyvrcholenia krvavého, ťažkého, bolestivého, ale pritom spravodlivého boja s jasnými pravidlami. Krišna robí Ardžunovi vozataja a presne ho vedie k útočným výpadom. Po ťažkých bojoch napokon vyhráva spravodlivosť a Kuruovci sú porazení.

Nosným pilierom odkazu tejto veľkolepej knihy je predovšetkým vyzdvihnúť zmysel víťazstva dobra nad zlom. Mahábháratu a teda samozrejme aj Gítu, ktorá je jej súčasťou, napísal Ganeš svojím sloním klom ako pisár, keď mu text diktoval Vjása.