Meditácia

Meditáciu možno vyjadriť slovami "Len tíško, pokojne..." a možno ju charakterizovať aj inými slovami - nie takými, na ktoré sme zvyknutí. J. Krišnamurti hovorí, že tam, kde je aktivita nášho "ja" (ega), tam meditácia nie je možná. Ale hovorí aj: "Akákoľvek snaha meditovať je popretie samotnej meditácie. Náš mozog, nervový systém a to, čo nazývame dušou, je JEDEN neoddeliteľný CELOK. Oddeliť telo od mysle a kontrolovať ho s intelektom znamená, že kráčame do kolízie."

Podľa týchto úvah aktivitou mysle je aj vôľa chcieť meditovať.

Meditáciou môže byť počúvanie hudby, prijímanie svetla a existencie prírody okolo nás, ktorú často ani nevidíme. Najdôležitejšie je nie vedieť, ako sa medituje, ale poznať povahu meditácie. Je to stav bez dogiem, bez času, v ktorom sa myšlienka stáva perverznosťou, pretože je produktom minulosti a v skutočnej meditácii neexistuje čas.

Ako všetci vieme, každá kolízia prináša konflikt a stav pravej meditácie musí byť bezkonfliktný. Iba vtedy bude úspešná. Meditácia je preto cesta do neznáma a jej úspešnosť bude tým väčšia, čím viac do seba toto nepoznané absorbujeme.

Meditáciu delíme na subjektívnu, objektívnu a poznanú a nepoznanú. Posledné dve zastrešia subjektívnu alebo objektívnu meditáciu (nemusia ju vždy zastrešiť). Objektívna meditácia môže byť preto poznaná a aj nepoznaná, čo rovnako platí aj o subjektívnej meditácii. V objektívnej meditácii sa sústredíme na objekt - môže to byť božstvo, oheň, obraz, svetlo, pulz srdca, dych atď., ktorá sa stáva nepoznanou, ak k nej prídeme samovoľne a bez chcenia.

Možno je to hra so slovami, preto je dôležité vedieť, čo sa pod slovom "poznaný" myslí. Ak je to stav, v ktorom meditujeme na základe poznaných skutočností, potom musíme vedieť aj to, že prenikáme do nepoznaných svetov, ktoré však postupne poznávame. Nie je preto možné povedať, že nepoznaná meditácia je zlá alebo naopak.

V subjektívnej meditácii (nididhjásana) sa meditátor nezameriava na objekt, meditácia neprichádza dôsledkom vôle, preto je k nepoznanej meditácii táto forma najbližšie, ale z toho dôvodu je to aj jedna z najnáročnejších foriem, pretože sa v nej meditátor pokúša hľadať zdroj svojho nepoznaného vedomia. Nemusí len sedieť, môže aj chodiť, až (samovoľne, nie vôľou) z mysle vyprázdni všetky myšlienky.

Objektívnu a subjektívnu meditáciu (ale aj poznanú a nepoznanú) možno spojiť - prechádzame opakovane do dvoch rôznych stavov (zo subjektívnej do objektívnej meditácie a späť), čo možno najlepšie docieliť vyslovovaním mantier. V objektívnej meditácii si viac uvedomujeme, akú mantru vyslovujeme; v subjektívnej meditácii splynieme so zvukom a stávame s ním bez toho, že by sme si to uvedomovali.

Kedysi dávno som preložil jednu knihu o meditácii - pochopí ju aj ten najjednoduchší človek, preto uvediem z nej niektoré úryvky, lebo verím, že ak hľadá niekto pravdu, rovnako aj tomu cieľu by mali tieto informácie slúžiť...

Elizabeth M a s s o v á
Len tíško, pokojne...

Back