Atlantída
a Lemúria – stratené kontinenty alebo vysnívaný Eden? Atlantída
a Lemúria – stratené kontinenty alebo vysnívaný Eden? Copyright (c) Jorje Sepaux aka Goerge Sipos
(Príspevok, hoci upravený, vyšiel v časopise Historická revue v júni 2004)
Pohľad na pyramídu v amazonskej džungli.
Prvú zmienku o Atlantíde napísal Platón, slávny a hodnoverný grécky filozof, ktorý v dielach Critias (a aj Timeus) popísal slovami Aténčana Critiasa príbeh o Solónovi, známom mysliteľovi i básnikovi zo šiesteho storočia pred našim letopočtom, ktorý sa v Egypte dopočul od istého kňaza, že kedysi dávno tu bola zem menom Atlantída, ktorá bola zničená. Úryvok:
Spomínaná mocnosť ležala v hĺbke Atlantického oceánu: v tých časoch sa po ňom dalo plávať a pred úžinou, ktorú nazývate Herkulovými stĺpmi, sa rozkladal ostrov väčší než Líbya a Ázia dohromady. Bol bránou k ďalším ostrovom, popri ktorých sa dalo dostať až k protiľahlému kontinentu, lemujúcemu z druhej strany skutočný šíry oceán. Totiž naše more (Stredozemné) ohraničené Herkulovou úžinou je len obrovským vnútrozemským prístavom s úzkym vchodom, no skutočné šíre more je až za ním a pevninu, ktorá ho zo všetkých strán ohraničuje, možno nazvať nekonečným kontinentom. Nuž a na spomínanom ostrove zvanom Atlantída sa rozkladala veľká a skvelá ríša, ktorá vládla aj nad niekoľkými okolitými ostrovmi a časťami kontinentu.“
Podľa ďalšieho rozprávania si Zem rozdelili bohovia. Poseidonovi, jednému z nich, bola pridelená Atlantída. Na ostrove už žili ľudia a jedným z nich bol Evenor, ktorý mal za ženu Leucippe a spolu mali jednu dcéru, Cleito. Cleito vyrástla, opeknela a Poseidon sa do nej zamiloval. Keď jej zomreli rodičia, všemohúci boh mora sa jej ujal a ona mu porodila päť párov dvojičiek – mužov, medzi ktorých bola Atlantída rozdelená. Najstarší sa volal Atlas. A títo panovali a vládli vo veľkej ríši.
Egypťania povedali Solónovi, že Atlantída bola zničená asi pred 9000 rokmi. Ak teda pripočítame 600 rokov pred našim letopočtom, kedy žil Solón, a 2000 rokov od čias Krista do dnešnej doby, získame 11 600 rokov.
Je ešte niekoľko ďalších autorov, ale najslávnejší a vôbec prvý zdroj je Platónov. Ako ďalší môžeme uviesť gréckeho historika Diodorusa (Diodorus Siculus, približne 90-21 pred n.l.), ktorý písal (Bibliotheca Historica), že pred tisíckami rokov navštívili obrovský ostrov v Atlantiku Féničania. Atlantíďania údajne „civilizovali väčšinu ľudí“. Popisov Atlantídy je viac a medzi ne môžeme zaradiť aj Aristotelov, ktorý sa tiež zmienil o veľkom ostrove v Atlantiku. Ďalej zničenie Atlantídy spomenuli aj grécky historik Ammianus Marcellinus, Timagenus, Theopompos…
Okrem iného tu máme aj staré písomné odkazy Aztékov, Majov, a nielen týchto. Sú písomnosti ako Chilam Balam, Drážďanský kódex (materiál bol nájdený v knižnici v Drážďanoch, preto ten názov), Popol Vuh, Codex Cortesianus atď., ktoré tiež napovedajú, že existencia vyspelej civilizácie tu mohla byť.
Ak nahliadneme do perokresby bližšej minulosti, Atlantída nedala nikdy pokoj ľuďom, ktorých priťahovalo tajomno - sú medzi nimi básnici, spisovatelia, ale i okultisti či cestovatelia - dobrodruhovia. Jedným z takýchto autorov bol napr. Francis Bacon, ktorý už v roku 1626 vydal veľmi zaujímavé a na tú dobu Verneho ďaleko prevyšujúce dielo Nová Atlantída (New Atlantis), kde popisuje, ako sa medzi stroskotancami dostali niekde v Atlantiku na ostrov, na ktorom im bolo zjavené tajomstvo. Obyvatelia tohto ostrova vedeli zaznamenávať zvuk, vedeli ho demonštrovať a replikovať, mali „motory“ pre všetky druhy pohybov, i emisárov, ktorých vysielali do sveta „ľudí“ zbierať informácie. Čitateľa bude chytať údiv pri čítaní až magneticky pútavých riadkov s obsahom podobným utopistom či autorom dnešných sci-fi príbehov, čo o to viac ohromuje, keďže kniha bola napísaná niekoľko sto rokov pred takým fantastom ako Verne.
Určite nejeden literárny zdroj prispel k znásobeniu záujmu po stratenom svete a Atlantída sa neskôr stala aj zdrojom zárobku – tejto bájnej a tajuplnej témy sa chytili jasnovidci a okultné hnutia, skupiny či jednotlivci New Age (Nový vek), čomu vďačíme za nesmiernu popularizáciu tohto „kontinentu“. Do okultizmu a Nového veku sa Atlantída určite dostala aj zásluhou slávnej ruskej jasnovidky Blavatskej, ktorá tvrdila, že ľudia z Atlantídy boli ďalšou rasou na Zemi a mali úžasné psychické schopnosti. Avšak skorumpovaní sa zmenili na zlých čarodejníkov a rozpútali vojnu, ktorá viedla k ich úplnej skaze.
Teórie, ktoré o Atlantíde prevládajú, stoja v zásade na dvoch pilieroch:
I.
Ak si odmyslíme prvé dva body a predpokladáme, že Atlantída naozaj existovala, potom sú ešte teórie:
II.
Na vlnách vedy, pseudovedy i šarlatánstva sa kolíše ešte viac „učení“ (existencia súostrovia medzi Cyprusom a Sýriou atď.), avšak vyššie uvedené stoja kdesi v hlavnom prúde. I keď sa teória o Južnom čínskom mori môže zdať naozaj zvláštna, treba čitateľom pripomenúť možnú existenciu tiež strateného kontinentu Lemúria (Mu), ktorý sa údajne nachádzal niekde v Pacifiku alebo v blízkosti Austrálie. Udivuje, že aj Antarktídu už niekto zaradil do zoznamu. Poďme sa teda pozrieť na voľaktoré informácie o eventuálnej existencii Atlantídy v názorovej i teoretickej rovine bez potreby niečo dokazovať či vyvracať.
Ak zoberieme do úvahy Stredozemné more a Minónsku civilizáciu, dostaneme sa k jednoduchému záveru. Ak sa však nebudeme chcieť zastaviť, stojí za to spomenúť teórie o ostrove či pevnine v Atlantickom oceáne.
Jeden z prvých zvestovateľov modernejšej doby, ktorý sa dlhodobo a systematickejšie venoval štúdiu starých zdrojov a Atlantíde, bol Ignatius Donnelly, americký kongresman z Minnesoty, ktorý v roku 1882 napísal knihu Atlantis the Antediluvian World a v roku 1883 ďalšiu - Ragnarok the Age of Fire and Gravel. Donnelly výraznejšie priniesol legendu o Atlantíde do povedomia Američanov. V knihách cituje Platóna, rozoberá mýty o potope nielen z platformy biblie, ale aj z pohľadu Chaldejcov a ďalších civilizácii, neobchádza ani natívnych Indiánov a dokumentuje súvislosti jazykovej podoby nielen Siouxov s jazykom dnešného Walesu.
Autorov pribúdalo, a to aj z odborných kruhov. Neskôr, už takmer v súčasnosti, James Churchward napísal niekoľko kníh, kde dokumentuje staré písomnosti, o ktorých tvrdí, že ich preložil a získal z juhovýchodnej Ázie, ďalej je to geológ William Niven, ktorý dokazuje, že vykopal identické dosky v Mexiku. Títo a ďalší stoja za teóriou, že Atlantída existovala v Atlantickom oceáne ako vyspelá civilizácia, ktorá osídľovala kontinent Severnej a Južnej Ameriky, prípadne aj Európu, Afriku či Áziu.
Antropológ Dr. George Hunt Williamson, ktorý tiež napísal niekoľko kníh na danú tému, popisuje vlastný výskum Atlantídy a Lemúrie. Autor uvádza, ako ho potomkovia Inkov doviedli k starému rukopisu v Andách, kde sa hovorí o zničení Atlantídy a Mu. Mali údajne vyvinutú vyspelú technológiu. Williamson takisto navštívil niekoľko indiánskych kmeňov v USA a Mexiku, ktorí mu vyrozprávali príbehy zapadajúce do teórie o existencii Atlantídy a Mu pred potopou sveta, ako ju vyprofilovali niektorí autori. Vidieť, že nielen výpovede Indiánov sa odvolávajú na dávnejší civilizovaný svet.
V prípade „dôkazov“ treba byť opatrný, keďže pre mnohých senzáciechtivých autorov je táto téma dobrým zárobkom. Okrem podvrhov sú aj vskutku vierohodné argumenty. Avšak porozmýšľajte.
Kolumbus, objaviteľ Ameriky, študoval staršie mapy vrátane slávnej mapy tureckého admirála menom Piri Reis, ktorá pochádza z roku 1513. Aj keď Amerika bola objavená v roku 1492, tieto mapy zobrazujú svet v takej podobe, v akej ju v dobe okolo roku 1500 podľa dnešných vedomostí o stredoveku nebolo možné v tom čase vytvoriť – niektorí tvrdia. Na mape Piri je zobrazená aj Antarktída tristo rokov pred jej objavením – a to, čo sa týka kontúr, dosť presne. Avšak nie toto najviac „ohuruje“. Profesorovi Hapgoodovi, ktorý sa obrátil na US Air Force ohľadom názoru, že niektoré pobrežné plochy na mape nie sú geograficky zobrazené pod ľadom, prišla odpoveď rovnakého názoru.
Osobne chcem veriť, že profesor Hapgood má
pravdu, ale zdá sa, že zámerne manipuluje mienku. Taliansky bádateľ Diego
Cuoghi odborne dokumentuje niektoré detaily – už za čias tureckého admirála
Južnú Ameriku objavovalo viac moreplavcov, medzi nimi boli aj Amerigo Vespucci,
a to už v roku 1499, pričom sú aj mapy z pred roku 1513 a presnejšie ako
mapa Piri, ak do profilu zoberieme Kubu, Jamajku a Porto Rico - oblasť,
v ktorej má Piri veľké nepresnosti.
Máme na mysli mapu, ktorej autorom bol Juan de la Cosa (1500) alebo Cantino
(1502). A čo sa týka Antarktídy či „neobjavených“ ostrovov, to nás
tiež nemusí udivovať, lebo napríklad Waldseemüllerova mapa z roku 1507
zobrazuje zo Zadnej Indie „predĺženú
Čínu“, ktorá siaha až hlboko pod Cejlón, z čoho by sme mohli vydedukovať,
že tomu tak kedysi bolo, rovnako aj, že odseknutá časť naľavo
od Brazílie na mape Piri tu zase kedysi nebola. A dosť presné kontúry?
Zdá sa, že Hapgood, Von Dänikin a ďalší zabudli, že už aj v Egypte vedeli plávať
po mori.
A treba vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že rôzne "ostrovy" nakreslené
na starých mapách v Atlantiku ešte nemusia byť "dôkazmi", ale iba nepresné
zakreslenia, keďže je veľmi známe aj to, že staršie mapy obsahovali
rôzne chyby.
Mapa, ktorú mal Piri Reis, slávny turecký admirál,
je nakreslená na koži gazely (okolo roku 1513).
Nálezov je tiež viac, nechceme ich však detailne vymenovávať. Tu uvedené postačia, aby čitateľa uviedli do obrazu a poskytli vhľad do myslenia zástancov existencie strateného sveta.
V máji 1969 pri pobreží ostrovov Bimini (Bahamy) našli archeológ Mansen Valentain a Dimitri Rebikov na morskom dne pozostatky budovy v hĺbke 6 až 30 metrov. Išlo o veľké kamene, ktoré perfektne do seba zapadali, váha jedného bola približne 25 ton. Vedci z univerzity v Miami dospeli k záveru, že pozostatky pochádzajú z rokov medzi 10 000 - 7000 pred našim letopočtom, čo znamená, že sú staršie ako pyramídy Majov.
New York Times napísal 21. mája 1978 o sovietskej expedícii do Atlantiku, ktorá našla a vyfotografovala staroveké ruiny zničené lávou.
Expedícia Dr. Mansona Valentina našla neďaleko ostrovov Bimini ďalšie ruiny na morskom dne a v roku 1982 sa Steven Forsberg, spoluzakladateľ periodika Lahaina Times, ponoril do útrob mora, aby nazrel do týchto ruín a vyfotografoval ich. Ruiny sa podobajú jednému z najstarších miest, aké sa kedy našlo – Tiahuanaco v Bolívii.
Južná Amerika
Práve tu nejeden bádateľ hľadal Eldorádo, imaginárne miesto nesmierneho bohatstva. A tvrdenia archeológov sú, že Južná Amerika je najstaršou kolískou ľudstva. Kedysi dávno tu napríklad existovala ríša Tiahuanaco, ktorej pramene siahajú až do obdobia dvanásťtisíc rokov pred našim letopočtom. Pozostatky veľkého mesta Tiahuanaco na brehu i v hlbinách jazera Titicaca vedci stále nachádzajú i dnes. O jazero Titicaca pretrváva veľký záujem a nejedna expedícia prebádala túto oblasť. Experti sa stále čudujú, ako mohli vtedajší obyvatelia posúvať kamene vážiace 130 ton a postaviť ich vedľa seba. Z civilizácie Tiahuanaco vyšli aj predchodcovia Indiánov v Južnej Amerike.
V časopise Archeology (júl/august 2002, roč. 55, č. 4) je článok „Atlantída v Bolívii?“ (autor: Vranich, Alexie), kde sa píše o expedícii Kota Mama, ktorá vznikla na základe inšpirácie fotografie, kde údajne Platónova Atlantída sa nachádza v bolívijskej oblasti Altiplano.
Ďalšie zdroje zase hovoria, že v Južnej Amerike boli nájdené artefakty, aké používali Féničania, jedným z nich je napr. rakúsky profesor Ludwig Schwennhagen, ktorý tvrdí, že našiel v Amazónii ich nápisy. Francúzsky výskumník Apollinaire Frot precestoval oblasti Minas Gerais, Goiás, Mato Grosso a Bahia a uviedol, že nápisov bolo toľko, že ich popísanie by si vyžadovalo viac kníh. O náleze podobného typu referoval aj anglický bádateľ Fawcett.
Amazónia
Amazónia je v súčasnosti najmenej prebádaná oblasť na svete, jej veľkosť je len o niečo menšia ako dnešné USA.
Veľmi známy je príbeh plukovníka Fawcetta, člena Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne. Na začiatku 20. storočia sa tento do archeológie pohrúžený dobrodruh podujal skúmať „stratené svety“ v juhoamerických pralesoch, možno aj vďaka záujmu o okultné vedy. Na základe zmlúv s bolívijskou a brazílskou vládou sa stal členom viacerých expedícií a už v roku 1911 mal prednášky v Londýne, kde popisoval „stratené mestá“, ktorých existenciu predpokladal niekde na hranici medzi Bolíviou a Brazíliou. Percy Fawcett bol naskutku vzatý nadšenec mytologickej Atlantídy a veril, že Južná Amerika, resp. Brazília, bola kedysi kolonizovaná touto civilizáciou. Pred osudnou expedíciou (už sa nikdy nevrátil) sa Fawcett dozvedel od jedného Indiána o „mieste“, kde sú údajne večné svetlá, ktoré popísal už nejeden cestovateľ.
Neviem, nakoľko vážne možno brať Fawcettov
príbeh. Avšak niektoré jeho vyjadrenia zapadajú do koláča o existencii
niečoho nám ešte nepoznaného, teda toho, čo je predmetom tohto článku.
V každom prípade ide o veľmi dôveryhodného človeka, seriózneho bádateľa.
Ďalej mi pripadá hlúpe mystifikovať jeho zmiznutie, keďže v amazonskej
džungli nie je najmenší problém zmiznúť bez stopy ani dnes. Žijú tam najpríšernejšie
živočíchy, stačí len pripomenúť mäsožravé ryby - ak napadnú človeka,
po zlomku času (niekoľko minút) okrem kostí z neho neostane nič.
Z rôznych legiend vznikol aj príbeh o obrovských anakondách, o ktorých Indiáni
tvrdia, že existujú.
Na
fotografii sú pyramídy v amazonskej džungli v Peru vyfotografované zo satelitu
a sú len o niečo menšie ako v Egypte.
Fawcett píše: „Sú tu zvláštne šelmy a neznámy hmyz, aj tisíc dôvodov nezavrhnúť mýtus o existencii záhadných bielych Indiánov“.
V roku 1925 Fawcett zmizol s celou expedíciou, tvorili ju ešte dvaja – syn a jeho priateľ. Malá expedícia podľa jeho názorov pôsobí menej rušivo na rôzne indiánske kmene, z ktorých niektoré sú ešte aj dnes neznáme.
V Brazílii je viac ako
niekoľko sto indiánskych kmeňov, môžeme menovať napr.: Aikana,
Aikewara (Suruí), Ajuru, Akawai (Ingarikó, Ingaricó Kapon), Akuáwa (Asurini
do Tocantins), Akunsu (Akunt'su), Akwe (Xavante, Xerente, Awen, Akwen), Alaketesu
(Nambikwara do Sul, Hahaintesu, Alantesu, Waikisu, Wasusu, Sararé), Alantesu
(Nambikwara do Sul, Hahaintesu, Waikisu, Alaketesu, Wasusu, Sararé), Amanayé
(Amanaié), Amondawa, Anambé, Anunsu (Nambikwara), Apalai (Aparai), Aparai (Apalai),
Apiaká (Apiacá), Apinajé (Apinayé, Timbira), Apiterewa, Apurina, Arana, Arapaso,
Arara do Acre (Shawanauá), Arara do Aripuana, Asurini do Xingu (Awaeté), Atikum,
Aukwayene (Palikur, Paliku’ene), Awen (Xavante, Xerente, Akwe, Akwen), Aweti,
Bakairi (Kurâ, Bacairi), Banawa Yafi (Banawa), Baniwa (Walimanai, Wakuenai),
Bará, Barasana (Hanera), Barbados, Baré, Beiço-de-Pau, Boe (Bororo), Bororo
(Boe), Borun (Krenak), Buia-Tapuya (Miriti-Tapuya), Cadiuéu (Caduveo, Kadiweu,
Ejiwajigi), Caiabi (Kayabi), Caiapó (Mebengokre), Caimbé (Kaimbé)...
Fawcetta doposiaľ nikto nenašiel, pričom jeho zmiznutie sa mystifikuje.
Britská televízna spoločnosť BBC nakrútila niekoľko dokumentov
a obrátili sa aj na Fawcettovu rodinu, tá však
odmietla zverejniť niektoré chúlostivé informácie, vraj ľudia na to
ešte nie sú pripravení…
Dokument 512
Fawcett, ktorý - ako už vieme - posadnutý myšlienkou po starovekých civilizáciách navštívil aj rôzne archívy. Podarilo sa mu nájsť dokument, azda prvý písomný zdroj o existencii strateného mesta „Eldoráda“, v ktorom sa uvádza, že bolo nájdené „veľké, skryté a veľmi staré mesto bez obyvateľov“ v roku 1753. Tento materiál bol preložený z portugalčiny do angličtiny, aj keď na niektorých miestach úplne nečitateľný, stále je v archíve Instituto Historico e Geographico Brasileriro v Rio de Janeiro.
Príbeh sa začína v roku 1743, keď Francisco Raposo viedol expedíciu do amazonských pralesov s cieľom nájsť zlato. V dokumente sa píše, že bádatelia našli stratené mesto zničené ako keby po zemetrasení. Vstúpili doň a všimli si zvláštne nápisy i sochy, ale celé mesto bolo úplne prázdne… Oproti vzhliadli akýsi chrám v ruinách, na stenách ktorých boli nápisy a kresby jedinečnej šikovnosti.
Akakor
Na internetovej stránke BBC, čo už môžeme pokladať za vierohodný zdroj (http://news.bbc.co.uk/), vyšla v roku 2000 správa, že na dne jazera Titicaca našiel tím medzinárodných archeológov ruiny chrámu starého 1000 až 1500 rokov, teda pôvodne existujúceho ešte pred ríšou Inkov.
Nemecký novinár Karl Brugger stretol Indiána menom
Tatunca Nara, údajne princa Akakoru, v hostinci v Brazílii, keďže si Bruggerovi
priatelia mysleli, že by si mal vypočuť jeho príbeh o tajomnom meste
v džungli niekde pri hranici Peru a Brazílie. Podľa rozprávania
novinára bol Tatunca Nara práve tým tajomným bielym Indiánom. Bruggerov príbeh sa začal v roku 1972, keď po
vypočutí Indiána napísal knihu Die Chronik Von Akakor (Kronika
Akakor). Podľa výpovedi bol kmeň
Ugha Mongulala vyvoleným bohmi pred 15 000 rokmi. Rozprávanie je o dávnom meste
Akakor, ktorého kronika sa stráži v podzemí dodnes. „Bohovia“ civilizovali kmeň,
mali vyspelú technológiu a vedeli, okrem iných čudesných vecí, napríklad
aj rozpúšťať kamene. Títo „cudzinci“ postavili kamenné – podzemné mestá Akakor, Akanis a Akahim, z ktorých vedú tunely
aj do úplne Indiánom neznámych končín hlboko v zemi… Nemeckého novinára
napokon údajne zavraždili. Tu však možno položiť aj otázku: Je ešte ďalší
zdroj, ktorý potvrdzuje existenciu kmeňa Ugha Mongulala? Je Bruggerov príbeh naozaj autentický?
Keďže pre zodpovedanie týchto a ďalších otázok by už bolo potrebné navštíviť Brazíliu, tvrdenie smerom pre a proti je tu neopodstatnené. Ale…
V oblasti Ánd sa naozaj nachádza komplex tunelov, v ktorých môžu byť ukryté poklady nielen archeologického významu. Americký dobrodruh a hľadač zlata Stan Grist aj takýto tunel vyfotografoval.
Ako prví sa o tuneloch zmienili španielski dobyvatelia (Conquistadores), z ktorých najviac preslávený, krutý Francisco Pizzaro, uväznil vládcu Inkov a pýtal zaň výkupné. Po jeho zavraždení Inkovia zlato ukryli do podzemných tunelov.
Andy a Južná Amerika priťahujú zrak ľudí zaujímajúcich sa o tajomno... A možno sa spýtate z pohľadu dneška, prečo takéto niečo nemožno dôkladne preskúmať? Nuž, môžeme sa iba zasmiať. Južná Amerika je značne nebezpečná, v džungli je veľa smrtiacich nástrah a veľa prípadov, kedy sa geológovia či archeológovia už nevrátili. Fawcettov príbeh nie je ojedinelý. A za vraždou Bruggera môže tiež niečo byť, možno pomsta Indiánov.
Ani všetko zlato Inkov sa nenašlo. Vraví sa, že ich potomkovia ho doposiaľ strážia v posvätných miestach. Zaujímavé sú aj výpovede kňazov v Južnej Amerike v čase, keď sa Inkovia dostali do otroctva „bielych barbarov“ - referovali o spovediach „obrátených“ Inkov – už „kresťanov“. Kňaz Pedro del Sancho prezradil, že jeden umierajúci Indián z kmeňa Quichua bol svedkom ceremoniálneho zapečatenia tunelov.
To, čo vyrozprával Tatunca Nara, možno zamietnuť, ale o existencii podzemných úkrytov tu máme viac nezávislých zdrojov, preto si myslím, že mesto Akakor mohlo existovať. Podľa výpovede tohto Indiána sa v meste ukrylo aj dvetisíc nemeckých vojakov a pre zločincov z Tretej ríše, ako vieme, bola po páde Berlína najlepším úkrytom práve Južná Amerika.
Paranormálne javy
Medzi naozaj zvláštne a signifikantné oblasti patrí Bermudský trojuholník, ktorý netreba glorifikovať, ale iba naň poukázať ako na oblasť uznanou aj oficiálne v USA, kde sa nevysvetliteľne stratilo niekoľko lodí a lietadiel. Pre uvedené javy však môžu byť aj iné vysvetlenia, hoci niektorí autori používajú práve tento argument na dokreslenie teórií a „dôkazov“ o Atlantíde. Ťažko povedať, čo je pravda…
Článok o indických Bohoch - prečo Ganeš a Murugan sú chápaní ako prví Bohovia?
Hyperborea
- Atlantída severu?